Príchod na Bali – Som tu správne? 1. časť

Na Bali pristávam po 26 hodinách bez poriadneho spánku. 
Počas letu si vybavujem vizualizáciu, ako skáčem do velikánskej postele medzi tučné vankúše a zaspávam v pohodlí, čistá, voňavá a s možnosťou konečne natiahnúť ruky. 

Tá predstava bola tak dlho vzdialená, no chcela som to tak veľmi, že som na nič iné už nedokázala myslieť. 

Cesta bola naozaj náročná. 
Maximálne nepohodlná, dlhá, s prestupmi, únavná, vyčerpávajúca. 

Poď si to so mnou aspoň takto cez písmenka prežiť.

V Aténach som vstávala o šiestej ráno, nasledovala hodinová cesta v preplnenom metre po stojačky na letisko, kde sa ďalšie 2 hodiny túlam, kým nastupujem na 11 hodinový let, ktorý bohužiaľ horko-ťažko prežívam na strednom sedadle. 

Vybavila som sa obľúbeným sudoku, ktoré som počas cesty ani nevytiahla, pretože sa hneď zatiahli akési tmavé rolety a boli sme celú cestu po tme. Svietiť ostré chirurgické svetlo len na moje sedadlo, sa mi veru nechcelo.  

Po vylodení v Singapure sú 3 hodiny ráno, ( bez 6 hodinového posunu času –  21 hodín večer). 
Prežívam 7 hodinový prestup, ktorý trávim túlaním sa po letisku, birokraciou a hľadaním prvého ubytovania na Bali.

Zastavujem v obľúbených potravinách 7-eleven a premýšľam nad tým, čo mi pani predavačka chcela naznačiť tým, že “igelitka je zadarmo” po tom, čo som jej povedala, že mi ju netreba. 

Veru, s jej empatiou by kľudne mohla robiť aj iné povolanie. 😆 

Spať sa mi každopádne nedá. 

O 10 ráno, nasadám na ďalší 3 hodinový let na Bali, kde by som mala pristáť s ďalším posunom času po 14tej hodine. 

Raz za čas sa človek dokáže zatnúť. Keď to ale porovnám s čarovným výletom v Aténach, v sladkej Európe, toto môže byť, ako za trest. 

Stále nerozumiem pani, ktorá sedela v 3/4 tričku vedľa mňa, s holými nohami v sandálkach. Za celý 11 hodinový let do Singapuru, si raz objednala čaj a to je všetko, čo do jej úst počas celej cesty vošlo. 
Ani voda, ani jedlo, ani mucha. 

„How? Why ? How ?“

Neskôr z nej vypadlo, že cestuje do Austrálie, takže ju po vystúpení čaká ďalší, rovnako nepohodlný, 10 hodinový let. 

Zhrnime si to, po 11 hodinovom lete, ktorý mňa totálne dorazil, pani nasadá na ďalší 10 hodinový let. A nielen ona ale aj kopec ďalších cestujúcich z nášho lietadla, smerujúcich do Austrálie. 

„How? Why? How ?“ 

Po pristáti rýchlo zabúdam na únavu, ktorú premieňam na nadšenie. 
Stále si ale neuvedomujem, čo sa to deje. 

Letiskovými kontrolami prechádzam rýchlosťou svetla, veď to tu už dobre poznám. 
Mierim priamo do salónikov taxi, klasicky porovnávam cenu a objednávam ten lacnejší. 

Prvé ubytovanie mám v centre Kuty, ako skvelý východiskový bod na ďalšie presuny, nech sa už rozhodnem ísť na sever alebo juh Bali. 

Najväčší benefit Kuty sú ale samozrejme obchodné centrá, veď si potrebujem nakúpiť kozmetiku a všetky veci, ktoré som nechala doma kvôli 10kg limitu batožiny. 

Po 20tich minútach čakania v taxi lobby, po mňa prichádza šofér, namotivovaný na 4 km jazdu s úsmevom na tvári, a hrdo hlási, že nám cesta potrvá 11 minút. Nie som naivná. Sme v skoro najrušnejšej časti Bali. 

Vonku je pocitovo 100 stupňov, veľké vlhko, cítim zvláštny pocit babieho leta. 

Zažívam tvrdý kultúrny šok,

na ktorý som rozhodne nebola pripravená, aj keď som vedela čo ma čaká.

Znova cítim špecifickú vôňu Bali. Kombinácia vyprážaného jedla, rezancov s kuracím mäsom, vlhkosti, dymu z ohňa a vonných sviečok. Krížom krážom lietajúce skútre, neporiadok, chaos, ale aj vychillovaní vysmiati domáci. 

Jedným slovom – centrum Bali. 

Po 42 minútach jazdy vystupujem pri ubytovaní, víta ma malý, nevinný usmievavý chlapček, dostávam hneď prvú izbu vedľa recepcie.  Z účtu sa mi cez aplikáciu strháva podstatne vyššia suma, ako bolo dohodnuté, klasika, vitaj Gogoľka. 

Ubytko som si síce zajednávala na singapurskom letisku z posledného zvyšku vnímavosti a trpezlivosti ale aj napriek tomu mi to trvalo niekoľko hodín a dala som si záležať, aby bolo všetko v poriadku. 

Chcela som sa cítiť čo najviac pohodlne, vyspať jetlag, aby som nasledujúce dni mohla stráviť hľadaním ďalšieho, už dlhodobejšieho ubytovania.

Izba spĺňala všetky moje parametre, mala pitnú vodu, fén, v popise bola terasa, veľká pohodlná posteľ s bielou perinkou, tučné vankúše a moderné zariadenie.
Dokonca som si priplatila za vyšší štandard izby, aby som mala luxusnejšiu kúpeľnu so sprchou so sprchovou hlavicou. Dokonca je v pešej dostupnosti oceán. 

Jediným negatívom, ktoré som sa dočítala na internete je, že tam blbne internet, čo som zistila až po zaplatení ubytovania. 

Po otvorení dverí ostávam sklamaná.

Žiadne okno, len čistá tmavá jaskyňa.

Izba bola relatívne moderná ale zo Slovenska som sa vyparila potom, čo som žila v malých priestoroch izieb, malom byte, nevedela som poriadne dýchať a hneď prvé ubytovanie, rovnaká jaskyňa? 

„What?“

V izbe nevidím žiadnu vodu. Po náročnej ceste som maximálne vyschnutá studňa, beriem len mobil a kartu od izby a vyrážam do najbližších potravín, zachrániť sa. 

Nakupujem základné veci na prežitie, na pokladni prikladám kartu, zamietnuté. Skúšam to znova, zamietnuté. 

Skúšam druhú kartu, zamietnuté. 

Peniaze na účte mám, nemáte vy nejaký problém? Vraj nie.

Ach jáj, otáčam to naspäť na hotel, utekám po fyzické karty, skúšam to znova. Ach. 

Zachraňujem vyschnutú studňu, sprchujem ju a neskôr ju hádžem do postele. 

Dvere nemajú prah, cez dieru prepúšťajú všetok zvuk z ulice a šantiacieho sa “malého nevinného chlapca”, ktorý sa medzičasom premenil na diablika. Do toho počujem každého hosťa, ktorý prechádza… 

Som tak unavená, do toho nekonečne hladná, že nemám síl to riešiť a radšej popri zabíjaní otravných komárov zaspávam. 

Po pár hodinovom spánku sa budím “na niečo”
medzi hlukom a hladom. 

Bežím do najbližšieho warungu a uspokojujem základné ľudské potreby. 

Pri pohľade na typickú indonézsku ulicu stále nerozumiem, čo sa to deje. Rýchlou prechádzkou ešte zdravím oceán a pokračujem na ubytovanie. 

Stačí mi jedna prechádzka rušnou uličkou a hneď si pripomínam, akí sú balijčania nekonečne milí, usmievaví ľudia a s potešeným srdiečkom sa vraciam znova do izby.  

Zabíjam ďalšie komáre, vyháňam muchu a znova zaspávam v mojej jaskynke. Na nič viac sa od vyčerpania nezmôžem.

V noci sa niekoľkokrát prebúdzam na veľký hluk, trieskanie, vrieskajúcich ľudí, motorky… 

Po prudko prerušovanom spánku sa ráno prebúdzam so svrbiacim celým telom. 

Na zadných stehnách pod zadočkom mám akési červené veľké fľaky, akoby ma niečo dokúsalo. Do toho ma svrbí červeno zafarbená hruď. 

„Čo sa to deje.“

Prečo mám k tomu mokré topánky? 

Na zemi vidím vodnatý povlak. Čo sa to deje? 

Sledujem odkiaľ tečie voda, no fasa, chladnička je nejaká precitlivená a urevaná. 

Čet GPT mi medzičasom odpovedá, že ma pokúsali ploštice a mám si skontrolovať veci. 

Nemyslíš vážne. 

Dva mesiace putujem po Indonézií, spím aj tam kde netreba a nič.

A teraz? Prvá noc, rovno na privítanie? 

Na recepcii pánovi vysvetľujem, že chcem vymeniť izbu, či má nejakú “s oknom”, a len tak medzi rečou, izba je pod vodou. 

Jasné jasné, nie je problém, vedie ma hore schodami, popri pracujúcich robotníkoch na rekonštrukcii hotela, do novej izby. Kontrolujem ďalšie prekvapenia. 

Izba vyzerá znesiteľne narozdiel od malého trčiaceho čúdlika zo steny, tváriac sa, že je sprcha. Neskôr zisťujem, že na moje poschodie nezvýšil tlak alebo aj prúd a voda sa z “čudlíka” skôr plazí po kachličkách, ako strieka na potenciálnu obeť očisty. 

Fajn beriem ju ale ešte si v mojej izbe umyjem vlasy.

Takže znova sa komplet pobaliť, preniesť veci, vybaliť sa… 

Najneobľúbenejšiu časť cestovania ešte relatívne zvládam.

Ľahám si do novej postele, dúfam, že tentokrát bez ploštíc, beriem muffín do rúk a.k.a. “raňajky” a zisťujem, že mi nefunguje internet. 

Chesus. Predýchavam. 

Nie, internet jednoducho potrebujem, veď musím hľadať ubytovania, odpísať na desiatky správ. Už kujem ďalšie plány, čo budem robiť. Sťahovať sa mi už fakt nechce. 
Na chodbe sa pýtam pracovníkov, či je normálne, že internet nefunguje.
Vraj áno, hotel je plne zabookovaný, takže sa to dá čakať. 

Beriem si notebook a sadám si dole na recepciu, kde internet ako tak funguje. 

Po pár minútach idem za vedúcim a hovorím, že mi hore nefunguje internet.
“Jasné, resetujem zariadenie a môžeš to ísť skúsiť.”

Neverím vlastným očiam, z pohodlia postele po chvíľke surfujem na internete.
Aký milý dar. 
Ach jáj, ďalšie zbytočné predsudky z komentárov. 

Surfujem tak dlho do večera, až ma začína fackovať hlad. 

Beriem rýchlo nohy na plecia a smerujem do prvej lokálnej reštaurácie, ktorú som si vyhliadla na základe dobrých recenzií. 

Po usadení zisťujem, že sa nedá platiť kartou, takže musím hľadať ďalej… 

Do bankomatu ísť nechcem, pretože je víkend a vtedy má moja banka poplatky za “výnimočnosť víkendov”. 

O pár desiatok metrov ďalej, sa už usadám za dlhý stôl ku staršiemu pánovi a pýtam si menu. 

Som tak hladná a mimo, že pri objednávaní ma doslova vypne, dostávam okno a nezmôžem sa na žiadne slovo. 😃 

Mám chuť na rezance ale jediné čo ma napadá je slovo „french fries“. 😃

Ako sa kurník šopa povedia rezance? 

Hlava ide stále dookola french fries. 😆

Ujo čašník chápe, že musí doniesť obrázkovú knižku s jedlami, aby sa slečinka vykoktala. 
Ukazujem na obrázok rezancov a hovorím, že “this with chicken”. 

Po chvíľke predomňa opálený ujo bez opaľovania, ukladá tanier s opečenou ryžou a kuracím mäsom. 

Minúta ticha za moju chuť na rezance, pretočím oči okolo osi a vrhnem sa do jedla. 

Dobre, buď sa to naučím teraz alebo nikdy. 

Otváram google:
nasi goreng – ryža
mie goreng – rezance 

Nasi je dlhšie slovo, takže to bude kratší tvar – ryža.
Mie je kratšie slovo, takže to bude dlhší tvar – rezance. 

Proste je to opačne. Teraz si to už zapamätám!!! 

Do toho na mňa prehovára ujo, pre mladšiu generáciu dedko, či si môže zapáliť.
Zdvorilá Gogoľka odpovedá, že môže ale pritom si samozrejme myslí, že nemôže. 
Vraj fúka opačne, tak dobre.

Začína viesť zdvorilú konverzáciu. 

Sedíme pomerne v hlučnom podniku a pán odo mňa sedí troška ďalej, úroveň mojich vystretých nôh – skoro na konci ulice – srandujem, takže ho úplne dobre zreteľne nepočujem. 

Vychádza z neho, že žije v Austrálií ale pôvodom je z Británie, takže predstav si ten mix prízvuk. Jedno lepšie ako druhé, ale ešte mohol byť Škót, to už by som sa radšej tvárila, že som naozaj hluchá. 

Z neverbálnej komunikácie vyčítam kontext, kedy sa zastaví na dostatočne dlho, aby som pochopila, že sa ma niečo pýta. 

Poslušne prikyvujem hlavou, vyhýbam sa dlhému očnému kontaktu, aby nevidel v mojich srnčích očiach, že sa semtam strácam.
V pravidelných intervaloch mu odpoviem, “pardon”, “sorry” “i didn’t understand you”.

Rozprávame sa ako hluchonemý so slepým ale funguje nám to. 

Tak nejak som v obraze čo hovorí, ale skôr čiernobielom. 

Zo začiatku som ho zaškatuľkovala, že je to klasický postarší cudzinec, ktorý prišiel ponaháňať mladé aziatky a troška si užiť ale po pár čiernobielych súvetiach som pochopila, že on tento prípad nebude. 

Viedli sme milú konverzáciu, smiali sme sa, rozprávali sme o našich životných príbehoch, bolo to príjemné. 

Až kým nespomenul meno “FIKO”. Pýtal sa ma, či ešte riadi krajinu. Hm, áno aj akože, nie.

Ako som už pomaličky odchádzala, spýtal sa ma veľmi zvláštnu otázku, pri ktorej som pochopila nielen súvislosti uplynulých dní ale aj rokov. 

Hovorím si, prečo by sa muž v jeho veku, s jeho životným príbehom pýtal na tak “zvláštnu vec”. Musí na tom byť niečo. 

…

Po pár hodinách nakupovania a túlania sa uličkami, som sa k jeho otázke vrátila a začala si o “tejto problematike” študovať viac.

Ostala som v nemom úžase. 

Tentokrát krásnom pestrofarebnom obraze. 

Pochopila som, že aj napriek rozpačitým pocitom uplynulých hodín, to so mnou Bali nemyslí až tak zlé. 

Že ma nechalo celkom vytrápiť, aby mi potom odovzdalo veľmi vzácny dar. 

Som tu viac než správne.