Najhoršia noc v živote solocestovateľky

Ráno sa zobúdzam s novým nádychom. Novými očakávaniami. Ale nie tak silene, úprimne sa teším na nový “začiatok”. 

Včera bolo 17.2., začiatok nového čínskeho roka v kombinácií s ďalšími silnými “vecami”. 
O spiritualite a týchto “astro veciach” veľa neviem. 
Stále platí, že mám za sebou dlhšie pôsobenie v racionálnom mužskom svete. 
Vedela som ale, že je to silný prelom.

Oficiálny prelom aj medzi mojim starým a novým ja. 

Večerný rituál bol intenzívny. 
Cítila som silu, moc a nadpozemskú energiu, ktorá lietala všade okolo mňa.
Cítila som, že sa niečo zmenilo, zmení.

U mňa je to primárne o púšťaní strachov, starých vzorcoch správania a starom štýle premýšľania. 

O novej identite.

Chcem byť iná, lepšia. 

…

Dnes sa sťahujem, na moje obľúbené ubytovanie, to je dobré znamenie. 
Uvedomujem si ale, ako to nemám rada. 
To sťahovanie, presuny. Zmeny.  
Už som na to stará. 
Už potrebujem stabilitu, pokoj, zázemie. 
Uvedomujem si to. 
Aj to je ten rozdiel, medzi starým a novým ja.

Chvíľku čakania na novú izbu trávim v zadnej časti zeleného dvora.

Je mi tak teplo, že neviem dostatočne precítiť ten vzácny moment, že som na rovnakom mieste opäť po 8 mesiacoch.
Keď som na tomto mieste bola naposledy, bola som nekonečne šťastná a dojatá zo života. 
Končil sa môj 2 mesačný solotrip a odbíjali posledné dni na Bali a cítila som sa ako znovuzrodená. 

Na vrchole životného nadšenia, úprimne vďačná za všetko, čo som počas tej intenzívnej cesty zažila.
Takže byť znova na tomto istom mieste je pre mňa veľký moment.

…

Vchádzam do novej izby, hneď ma šmykne.
Vidím mokrý slizký povlak na podlahe.
Ten tu bol ale aj pred hodinou, keď som si sem dávala batožinu.
Zapínam klimatizáciu, otváram dvere aj dvere do vonkajšej sprchy a vytváram prievan.

V izbe je silno cítiť chémiu od dezinfekcie, začína ma bolieť hlava.
Toto nie je dobré. 
Čakám zhruba 30 minút ale s podlahou to nič nerobí.
Na recepcii prosím chlapika, nech ide so mnou.
Ukazujem mu, či je to podľa neho v poriadku. 
Vraj nie.

Riadky o tom, ako som na recepcii bola 3x, pretože ani po 3 ďalších vytretiach dlážka nebola ani umytá, ani suchá krátim na to, že sa sťahujem do inej izby.

Áno, neznášam sťahovanie, balenie. 
Musím to absolvovať znova. 
Druhýkrát za jeden deň.

Zvyšok dňa trávim pokojne. 
Navyše som si dohodla tréning s osobným trénerom na 7:30.
Mám zo života dobrý pocit. 

Až kým…

Zaspávam v hluku dažďa. 
Nie je to práve ten príjemný letný dážď, ktorý si zapneš ako meditáciu. 
Je hlučný a hlasitý, akoby bol priamo v izbe.
Som unavená a musím sa dobre vyspať, budíček mám na 6:30.

Buch – buch. 
Buch – buch.

Je pol jednej ráno, budím sa na hlasité buchanie na dvere.

Čo sa to deje. 

Dezorientovaná otváram dvere a zisťujem, že stojím vo vode. 
Všade je blato a špina. 
Trávnik krásneho rezortu je komplet pod vodou. 
Svietim svetlo. 
Ostávam zdesená.

Všade je voda, moja izba je komplet pod vodou s akýmsi čudným hnedým povlakom.
Plávajú mi šľapky a všetky drobnosti, ktoré som nechala na zemi. 

Jedno šťastie, že som nemala batoh s oblečením na zemi, ako ho zvyknem niekedy mávať, keď izba nemá ani skriňu, len malé poličky.

Nádych výdych. 

Vychádzam znova von, susedia sú na svojich terasách.
Vonku ale stále silno prší.
Po pár desiatkách minút bláznovstvo končí, utícha. 
Preventívne som stále chodila von, aby som zistila, ako sa situácia rieši a čo mám robiť. 
Ale keďže je už po jednej ráno, chápem, že asi nijako.
Ľudia zaliezli do svojich izieb.

Izba ma ťažký zápach potopy a akéhosi ťažkého zápachu kovu spojeného so zeminou. 
Chápem, že pobyt v tomto prostredí nie je nič telu priaznivé.
Vonku prší, je tma. 
Izba je pod vodou s akýmsi zemitým povlakom.
Nemám kam inam ísť. 
Do iného ubytovania sa o jednej ráno nedovolám. 
Potrebujem spať, ráno mám tréning. 

Medzitým som si samozrejme natočila videjko, pretože je to moja povinnosť v novej identite. 

Rok koňa je o akčnosti, pohybe, aktivite. 

Video bez premýšľania postujem hneď vonku.
Ešte sa smejem, že som za včerajší deň nepridala žiadne videjko, teraz už aspoň mám čo a musím ! 

Vesmír mi dal príležitosť, navyše som ho o to naposledy prosila, nech mi pomôže… 
Nuž, niekedy si nevyberáš prevedenie.

Zapínam klimatizáciu, snažím sa prežiť a pomaličky zaspávať. 
Očami sklznem na podlahu vedľa, v tme vidím len čierny povlak, strašidelné.
Nesmiem sa pozerať.
Inak sa budem báť.

Dlho nespím, len driemem.
V myšlienkach podvedomia mi preplávajú rôzne tvary a farby. 
Myšlienky sa menia na machule. 
Pozerám na mobil, už sú 3 hodiny ráno.
Myšlienky sa menia, či budem schopná odtrénovať tréning, spi dievča, oddychuj, spi. 

…

Podvedomie sa budí do vedomia zatvorených očí.

Počujem akési zvuky.

Šušťanie.
Akoby bol niekto na mojej terase vonku.
Akoby tam niekto niečo upratoval.
Nevnímam to. 
Zvuk sa zosilňuje a je akoby stále bližšie a bližšie.
Až tak blízko, akoby bol v mojej izbe.

Otváram oči, sadám si a pohľad smerujem za zvukom.
Tlak na hrudi škrtí moje dýchanie. 
V milisekunde ma roztrasie.
Prestávam dýchať..

Kričím HEEEY ! 

Obrys čiernej postavy, ktorá sa hrabe v mojom batohu, sa ľaká a jedným skokom preskakuje skoro dvojmetrový múr mojej vonkajšej kúpeľne. 

Ostalo ticho. 
Hrobové ticho.
S otvorenými ústami som nachvíľu zamrzla. 
Ešte tomu nerozumiem.
Chvíľu mi trvá, kým sa spamätám, čo sa práve stalo. 

Po pár sekúndach sa mi vráti dych, zatváram ústa, no oči mám stále vypulené. 
Skáčem na nohy a v sekunde kontrolujem, či mám notebook a puzdro s pasom, kde som mala aj dodatočné peniaze.

Nedýcham.
Všetko je na svojom mieste.

V šoku si naspäť sadám na posteľ. 

Cez otvorené dvere kúpeľne prúdi ťažký vzduch a svetlo desivej noci. 
Chvíľu len tak som.
Spamätávam sa z toho, čo som práve zažila.

Najhorší pocit v živote, pre solocestovateľku, alebo aj samo žijúcu ženu, zobudiť sa do tmy izby, v ktorej vidíš cudzieho muža, ako ťa práve okráda.

Najväčší zásah do bezpečia, do súkromia. 

Na jedinom mieste na svete, kde môžeš aspoň na chvíľu skloniť hlavu a dverami zatvoriť hluk veľkého sveta. 

Som v šoku.
Vydesená.
Trasiem sa.

Asi po 10 minútach sa spamätávam, že som vlastne nevidela svoju ľadvinku, ktorú povyšujem teraz na kabelku, kde som mala peňaženku s kartou…

Skáčem na nohy, shit. 
Nie je tu.
Rúcam sa.
V sekunde otváram mobilnú aplikáciu a blokujem kartu.

Dobre, čo dôležité mi zmizlo, karta. 
Shit, to bola posledná fyzická, ktorá mi ostala. 
Totižto pred mesiacom mi banka zablokovala moju druhú kartu z inej banky, takže je už nepoužiteľná. 
Občiansky som tam našťastie nemala. 
Už som v myšlienkách na policíi a riešim problém…  

Shit, ako sa to mohlo stať…
Prečo mne. 

…

Svetlo malej lampičky odhaľuje šľapaje v hnedej hmote, ktoré po zlodejovi ostali na zemi.
Neverím vlastným očiam.
Tri šľapaje sú rovno vedľa mojej postele, vedľa mojej hlavy.

Prestávam opäť dýchať.

Ten človek sa prechádzal po mojej izbe a stál vedľa mojej hlavy.
Kde som spala, nevinne, bezbranne, bez možnosti a vedomia brániť sa. 

“Pozeral sa na mňa? 
Alebo len hľadal peniaze na poličke?
Hľadal aj mobil? 
Shit, ak by mi zmizol, mám veľký problém.” 

Jedno šťastie, že som sa neprebrala keď bol vedľa mňa, som si istá, že by som dostala zástavu srdca. 

Je to desivé, najdesivejšie, čo sa mi v živote stalo. 

Ani nechcem pomyslieť na to, čo ak by… 

Dobre, táto situácia je na traumu.

Na veľkú traumu.
Dýchaj dievča.

…

Do toho otváram bojazlivo znova kúpeľňu.
V tme rohu zeme vidím moju ľadvinku s pohadzanými vecami naokolo.
Velikánska úľava.
Samozrejme peňaženka je už bez peňazí, ale kariet sa ani nedotkol.
Dvihám maličké puzdro, kde som mala môj talizman, môj kameň od liečiteľa, ktorého som navštívila na Bali minulý rok. 
Puzdro je prázdne.
Ešte včera som ho nabíjala energiou. 
Nevzal si ani značkové okuliare, ani nič iné.

Narýchlo kontrolujem stav, čo mi zmizlo a teda chýbajú mi len peniaze, ktoré som mala v peňaženke a môj kameň.
Kameň? Čudný to zlodej. 
Ak nevzal ani karty, musel byť mladý. 

Viac smútim za kameňom, bol môj, s mojou energiou, ochraňoval ma. 
V myšlienkách už som znova u liečiteľa a vybavujem ďalší kameň.

Vraciam sa späť do kúpeľne, svietim mobilom a na zemi obďalej vidím môj kameň.
Neverím, bože ďakujem…

Sadám si na posteľ a len ticho som. 
Dlhé minúty len som. 
Vydesená. 
Trasúca sa. 

Sama v tme, temnej chladom polozaplavenej izby s hnedou smradľavou hmotou a šľapajami cudzieho človeka.
Cítim sa okradnuto, ublížene, vystrašeno, bezmocne a zneužito.

Neviem si predstaviť, ako inak vyzerá zlomený človek…

Dnes už nezaspím a aspoň v jednej veci mám jasno, na tréning určite dnes nepôjdem. 

V živote nejde o to čo sa ti stane, ale ako na to zareaguješ

Dobre dievča, toto je najdesivejšia vec v živote, ktorá sa ti stala. 
Ak niečo neurobíš, ostaneš traumatizovaná a vystrašená z tmy do konca života.

Háh, chceš ísť domov za rodičmi? Áleee, to hádam nie. To nie je riešenie, to je útek.

Chcela si sa zbaviť strachu, byť silnejšia.
Nech sa páči, situácia, skúška. 
Tvoja príležitosť vyrásť, dokázať si, že si iná, lepšia. 

Veď to si chcela od vesmíru, keď si mala zatvorené oči a vysielala energiu, však?

…

Celý článok, kde opisujem:
– ako som sa k situácii postavila
– ako som to celé riešila
– ako som pracovala so strachom a s potenciálnou traumou
– čo mi tá situácia dala, čo ma naučila

nájdeš na mojom HERO HERO 👉 Solo_Gogolka
https://herohero.co/sologogolka